Koncept ekologickej stopy môžeme považovať za nástroj pre počítanie ekologických zdrojov. Rôzne kategórie ľudskej spotreby sú prevedené na obsahy biologicky produktívnych plôch, nevyhnutných k zaisteniu zdrojov a asimilácii odpadových produktov. Jeden zo spoluautorov ES, Kanaďan William Rees, ekologickú stopu približuje takto: „Koľko plochy (zeme a vodných ekosystémov) je treba pre súvislé zaistenie všetkých zdrojov, ktoré potrebujeme ku svojmu súčasnému životnému štýlu a k zneškodneniu všetkých odpadov, ktoré pri tom vyprodukujeme?“ Ekologická stopa je presne tým, čo nám doteraz chýbalo – merítkom toho, ako udržateľný je náš štýl života.
Nevraví teda o tom, čo máme robiť, ale „iba“ to akú stopu vyjadrenú v globálnych hektároch na osobu zanecháva náš životný štýl a súvisiaca spotreba zdrojov v globálnom merítku. Neprekvapí preto, že ľudia žijúci v rôznych kútoch sveta vytvárajú rozdielne ekologické stopy. Pokiaľ by sa dala jedným slovom charakterizovať dnešná globálna ekonomika a spoločnosť, je to nerovnováha. Tomu zodpovedá aj veľmi nerovnovážne tempo čerpania prírodných zdrojov v rôznych krajinách sveta.
Ako sa ekologická stopa počíta?
Existujú dva základné spôsoby výpočtu ekologickej stopy. Jeden skúma zdroje odobrané z prírody (napríklad drevo alebo obilie) z ktorých sa vyrábajú predmety spotreby (jedlo, oblečenie, atď.), druhý je zameraný na jednotlivé kategórie spotreby vo forme hotových výrobkov. Oba majú samozrejme rovnaký cieľ – previesť ľudskú spotrebu na veľkosť používanej plochy. Záleží na tom, čo a na akej úrovni sa počíta. Spôsoby sú trochu odlišné preto, že na rôznych úrovniach (regionálnych, národných, globálnych) sú dostupné inak podrobné dáta. Národné štatistiky udávajúce, koľko národ ako celok spotrebuje napríklad obilnín alebo konkrétny človek chleba. Pri výpočte ekostopy celej Zemi, je najvhodnejšie použiť metódu zameranú na zdroje pri odhade stopy jedinca je vhodnejšie sa zamerať na jeho individuálnu spotrebu, z ktorej sa ďalej odvodí množstvo zdrojov, ktoré boli použité na ich
zabezpečenie – teda začať z druhej strany.
Jednotky merania ES
Ekologickú stopu vyjadrujeme v globálnych hektároch. Každá jednotka zodpovedá jednému hektáru biologicky produktívnych plôch s globálne priemernou produktivitou.
Uhlíková stopa
O uhlíkovej stope sa začalo hovoriť len posledných pár rokov dozadu v súvislosti s verejnou diskusiou o klimatických zmenách. Takmer každá aktivita od dopravy po jedlo uvoľňuje priamo alebo nepriamo skleníkové plyny. Uhlíková stopa je množstvo týchto plynov. Je to nástroj pre meranie dopadu ľudských aktivít na životné prostredie vyjadrovaný v ekvivalentoch oxidu uhličitého CO2. Toto množstvo sa udáva v jednotkách hmotnosti: gramoch, kilogramoch či tonách. Jednoducho povedané, uhlíková stopa je množstvo uvoľneného oxidu uhličitého a ostatných skleníkových plynov uvoľnených v priebehu životného cyklu produktu alebo služby, našeho života alebo jednej cesty a podobne. Uhlíková stopa sa skladá z dvoch častí. Z priamej primárnej stopy a nepriamej sekundárnej stopy. Priama stopa sú skleníkové plyny, ktoré sa uvoľňujú bezprostredne z niektorej našej činnosti. Napríklad zo spaľovania benzínu. Sú to emisie, ktoré spôsobujeme, či ideme autom, alebo letíme lietadlom. Tiež z kúrenia a varenia keď spaľujeme plyn alebo uhlie. Spotrebou energie idú emisie oxidu uhličitého pri jej výrobe tiež na náš účet. Nepriama stopa je množstvo nepriamych emisií CO2 z celého životného cyklu výrobku, ktorý používame, emisie spojené s ich spracovaním, to znamená spotreby energie napríklad na výrobu automobilu, či iného výrobku, tepelné spracovanie výrobkov napr. v reštaurácii, spotreba energie na baliacej linke potravín.
