Environmentálne súvislosti priemyselnej výroby v historickom kontexte
O priemyselnej výrobe v súvislostiach s dizajnom výrobkov možno uvažovať od druhej polovice 19. storočia. Priemyselná revolúcia priniesla so sebou pozitívne, ale aj negatívne dopady masovej výroby. Masívnu ťažbu, spotrebovávanie surovín a energie v ohromnom množstve a veľký nárast znečistenia.
Ako reakcia na priemyselnú revolúciu vzniklo koncom 19. storočia hnutie Arts and Crafts na čele s W. Morrisom. Hnutie Arts and Crafts nevnímalo seba samých ako umelecké hnutie, ale skôr ako zoskupenie, ktoré nieslo určitú sociálnu ideu. Stúpenci tohto hnutia mali názor, že rozvoj priemyslu zničil tradičné remeslá. Upozorňovali na degradáciu umenia, nízku kvalitu priemyselne vyrábaného dizajnu a na sociálne, a etické problémy.
Snažili sa nadviazať na pred priemyslovú tradíciu, kedy tovar, ako nábytok a veci dennej potreby boli vyrábané spravidla miestnymi remeselníkmi z lokálne dostupných zdrojov. Jedinečný bol ich vzťah k materiálu a rešpektovaniu širších súvislostí (sociálnych, estetických, environmentálnych) v tvorbe. Obdobu hnutia Arts and Crafts v našich zemepisných šírkach predstavovali napr. Wiener Werkstätte.
Nedá sa nespomenúť meno M. Thoneta, ktorý prišiel so svojím úplne jedinečným spôsobom spracovania dreva. Ohýbaním drevených hranolov dosiahol vysokú estetickú kvalitu, vynikajúce mechanické vlastnosti a hlavne maximálne využitie materiálu v porovnaní s klasickými spôsobmi obrábania dreva. Stolička č. 14 – vyrobená z minimálneho počtu dielcov, s najnižšími materiálovými a montážnymi nákladmi, predstavuje ideálny príklad lacného masovo produkovaného produktu.
Obr. Michael Thonet, stolička č.14
Po 1. Svetovej vojne čelil svet značným politickým a hospodárskym zmenám, čo sa premietlo aj do dizajnu. Svojsky „environmentálne reagoval na spoločenskú situáciu dadaizmus, kde umelecký smer viedol Marcel Duschamp. Marcel Duchamp (1887-1968) bol francúzsky maliar, ktorý mal zvláštny vplyv na moderné umenie v prvých desaťročiach minulého storočia. Bol zakladateľom umeleckého vyjadrenia formou ready-made, kedy sa stáva obyčajný objekt umeleckým dielom vďaka tomu, že sa tak umelec rozhodne. Najznámejšou je jeho „fontána“, ktorá bola v skutočnosti pisoárom.
Obr. ready-made dizajn
Modernizmus naviazal na názor hnutia Arts and Crafts, že dobré umenie a dizajn by mohli reformovať spoločnosť a zlepšiť kvalitu života dizajnéra aj spotrebiteľa.
Za najvýznamnejšieho nositeľa tohto sociálneho poslania je považovaný Bauhaus. Cieľom bolo vychovať umelecko-priemyselných umelcov, ktorí boli schopní vytvárať jednotné životné prostredie vo všetkých výtvarných oblastiach a pre všetkých v súlade s architektúrou ako celkom. Každý študent Bauhausu sa musel vyučiť niektorému remeslu. Škola mala blízko k ruskému konštrukcionizmu. Výrobky mali byť lacné a krásne, dostupné pre každého. Inými slovami, forma nasledovala funkciu. Funkcionalistický nábytok sa vyznačoval odľahčenými tvarmi, čo viedlo k úspore materiálu. V súvislosti s nárastom industrializácie sa dostali k slovu nové materiály a technológie.
Škandinávsky dizajn mal odjakživa blízky vzťah k prírode. Jeho tradičné formy vyplývali nie len z účelu, ale tiež z použitého materiálu a konštrukcie. Vypovedá o tom odkaz, ktorý zanechal fínsky architekt a dizajnér Alvar Alto. Jeho technológiu výroby nábytku z lisovanej preglejky neskôr naplno rozvinuli Eero Saarinen a manželia Eamsovci v 50. rokoch. Podobne ako Thonetovi sa im podarilo ekonomickejšie využiť materiál a vyrobiť ľahké a pritom pevné konštrukcie.
Po 2. Svetovej vojne sa výrazne zmenil štýl a organizácia bývania a dizajn sa musel prispôsobiť novým požiadavkám spoločnosti. Na prvom mieste bola stále sociálna a ekonomická otázka. Napriek tomu napríklad v tvorbe F.L. Wrighta nájdeme silný vzťah k prírode a snahu o jej zapojenie do tvorivého procesu pri vytváraní obytného priestoru človeka.
Dve svetové vojny so sebou priniesli tiež nové technológie a materiály. Keď v povojnových 50-tych rokoch opäť nastal priemyselný a spoločenský rozkvet, začali sa skúmať nové možnosti ich využitia. Šlo napríklad o drevovláknité dosky, plasty a pod. V dizajne a architektúre sa našli aj takí, ktorí spochybňovali a odmietali princípy modernizmu. S príchodom Pop-artu v 60-tych rokoch dizajnéri začali byť dôležitejší vo vytváraní produktu spotreby, namiesto produktu potreby. S prívalom nového spotrebného tovaru, nárastom výroby a konzumu sa však na druhej strane pomaly dostávala do popredia aj ochrana životného prostredia.
Postupom času, keď sa okrem ekonomického hľadiska začali zohľadňovať aj potreby spoločnosti, sa priemysel rozšíril o tretí rozmer – rešpektovanie životného prostredia. Zatiaľ čo sa v 60-tych rokoch okrem funkčného a strohého modernizmu začal presadzovať aj Pop-art zameraný na štýl, v 70-tych rokoch sa pomaly začal formovať postmodernizmus, ktorý pretrval až do začiatku 90-tych rokov.
Obr. Self-production, Enzo Mari, 1973
Prejavoval sa pominuteľnosťou, iróniou, gýčom, mixom štýlov a často aj zámernou nefunkčnosťou predmetov. Zámerom bolo premeniť všedný spotrebný tovar na objekty estetického zámeru.
Obr. overhead light, Parentesi, Achille Castiglioni and Piero Manzu, Flos, 1970.
Obr. chair, Box, Enzo Mari, Anonima Castelli, 1971
Na rozdiel od funkcie ktorá pred tým nasledovala formu, sa dizajnéri nechali inšpirovať aj rituálmi, ktoré boli s danými predmetmi spojené. Vďaka experimentovaniu postmodernistických dizajnérov došlo okrem používania klasických prírodných materiálov konečne vo väčšej miere aj na recyklované materiály a podobne ako v dadaizme, na tzv. Ready-made, čiže znovu použitie bežných predmetov, z časti aj pokazených a nefunkčných na nový účel, v nových súvislostiach.
V 80-tych a 90-tych rokoch rastie záujem o ekologické dôsledky dizajnérskych aktivít, pribúdali publikácie zaoberajúce sa environmentálnych navrhovaním, jednotlivé výrobky sa konečne chápali ako súčasť systémov využívajúcich recykláciu materiálov a úsporu energie. Konkrétne historické míľniky vzniku „ekodizajnu“ si podrobne rozoberieme v časti „zavedenie ekodizajnu“.
Zavedenie eko-dizajnu
Ako sa postupne menil ekonomický systém v ktorom žijeme, menil sa aj priamy vzťah medzi spotrebou materiálnych zdrojov, energií a človekom ako tvorcom a spotrebiteľom týchto zdrojov zároveň. V rovnakom čase sa exponenciálne zvyšoval vplyv priemyselnej výroby na ekosystém celej planéty. Ako spoločnosť sme sa dostali do bodu, kedy bolo nevyhnutné prehodnotiť naše predstavy o raste a rozvoji v súvislosti s environmentálnymi problémami, ktoré spôsobuje. Hoci s podobnými globálnymi úvahami sa začalo už v 60-tych rokoch minulého storočia skutočný prelom nastal až s príchodom knihy „The Limits to Growth“, ktorej autormi boli D.H. MEADOWS, D. L. MEADOWS, J. RANDERS a W. W. Behrens. Vznikol tak koncept trvale udržateľného rastu inak tiež označovaný ako trvale udržateľný rozvoj. Tento pojem býva skloňovaný vo všetkých možných súvislostiach a vyvoláva množstvo otázok. Ako už bolo spomenuté prvý krát sa oficiálna definícia tohto pojmu objavila v r. 1987, v správe Spojených národov nesúcej meno po nórskej predsedkyni Svetovej komisie pre životné prostredie a rozvoj (WCED) Gro Harlem Brundtlandovej. Táto správa bola vydaná knižne pod názvom Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future).
Približne až od roku 1990 môžeme hovoriť o reálnych krokoch smerujúcich k prepojeniu priemyselnej výroby a životného prostredia.
Vedľa pojmu ekodizajn, sa často môžeme stretnúť hlavne v histórii architektúry aj s pojmom Zelený dizajn (green design). Tento pojem má dlhú históriu a jeho význam môže byť rôzny. Pôvodne slúžil ako všeobecné označenie pre ručne vyrobené výrobky lokálnych výrobcov. Neskôr označoval súlad výrobkov s prírodou. V roku 1991 bol použitý v názve knihy Dorothy McKenzie „Green Design“ v ktorej sú popísané prvé snahy dizajnérov o znižovanie dopadov ich výrobkov na životné prostredie.
V r. 1992 bol zavedený nový pojem eko-efektivita či eko-efektívnosť (ang. Eco-efficiency). Podrobnejšia definícia so všetkými súvislosťami bola rozvinutá v publikácii Changing Course (slov. Zmena smeru), ktorá je výsledkom činnosti Svetovej podnikateľskej rady pre udržateľný rozvoj (WBCSD). Jedná sa o globálnu asociáciu približne 200 medzinárodných spoločností, ktoré sa zaoberajú výhradne podnikaním v súlade s udržateľným rozvojom.
Rok 1992 možno oficiálne považovať za rok vzniku ekodizajnu. V tomto roku sa na veľtrhu v Hannoveri objavila otočná kancelárska stolička vyrobená firmou Wilkhahn Ltd. V rámci programu Picto 20., ktorá bola skonštruovaná podľa zásad ekodizajnu a mala veľký úspech nielen u ekológov, ale aj u spotrebiteľov. Ekológovia oceňovali tak zníženie obsahu škodlivých látok (lepenie bolo nahradené mechanickými spojmi, PUR pena bola vyrobená bez použitia freónov, pigment neobsahoval ťažké kovy) tak aj veľký podiel recyklácie schopných častí (95%), ale aj vybudovanie recyklačného systému, ktorý by zabezpečoval spätný odber použitých stoličiek.
Spotrebitelia boli spokojní nie len so vzhľadom stoličky, ale aj s jej ľahkou údržbou a rýchlosťou opráv, ktorá jej životnosť značne predlžovala. Vďaka recyklačným procesom sa tiež znížili výrobné náklady a tým pádom aj cena stoličky. Predaj stoličky sa zvýšil o 15% a konkurencia sa začala vďaka tomuto počinu rovnako zaoberať ekodizajnom.
Obr. otočná kancelárska stolička vyrobená firmou Wilkhahn Ltd. 1992
